Zakletá knihovna - kapitola 5

Neznámy portál pohltil aj mňa. Tak ako všetci, ani ja som nedokázala ignorovať jeho volanie. Vy by ste to dokázali?

Rozbehla som sa k jednému z regálov vzadu miestnosti. Nešikovne som zakopla o vratký stolík, na ktorom trónila kopa popísaných pergamenov. Rozsypali sa. Zohla som sa, aby som ich pozbierala a uložila na miesto, keď ma odrazu oslepilo jasné žiarivé svetlo. Prekvapene som zažmurkala a…

Ocitla som sa v starej úzkej uličke pred výkladom malého obchodu. Nazrela som cez sklo a uvidela čerstvé bagety, croissanty, sladké pečivo. 

Kde to som? Zmätene som sa obzerala po okolí a horúčkovito premýšľala. A ako som sa sem dostala? Preniesla ma sem vari tá nehoda?

„Dobrý deň, slečna, pomôžem vám nejako?“ Takmer som zinfarktovala, keď  sa mi za chrbtom ozval starostlivý hlas asi päťdesiatročného muža. Musela som vyzerať veľmi stratene, keď sa ma neznámy muž pýta, či mi môže pomôcť. Ale moment… Prečo hovorí po francúzsky?

V tej chvíli som to pochopila.Viem, kde som! Ocitla som sa vo Francúzsku, v krajine, ktorá ma očarovala už ako dieťa. Očividne ma sem preniesli tie pergameny a príbeh na nich zapísaný. Zhlboka som sa nadýchla slaného morského vzduchu.

Ľahkým krokom som zamierila na pláž. Už z diaľky som uvidela mladého muža so svetlohnedými kučeravými vlasmi po plecia. Tomáš. Ako vždy, vyzeral ako boh. Chvíľu niečo hovoril skupine ľudí a potom sa pomalým krokom vydal do jednej z kaviarní na promenáde.

Netrvalo dlho a mala som ho na dosah. V očiach mal únavu a smútok. Bolo mi ho ľúto. Najradšej by som ho objala a povedala mu niečo povzbudivé. No nemohla som. Pomyslel by si, že som blázon. Ktorý normálny človek objíma cudzích ľudí len tak, na počkanie?

Nechala som ho ísť svojou cestou. Náhle ma zaujalo jedno dievča. Mohlo mať tak šestnásť, sedemnásť, viac nie. Obklopená hlúčikom kamarátov sa práve na niečom dohadovali. 

Vybrali sa smerom k jednému z podnikov, keď im do cesty vstúpila štíhla mladá čiernovlasá žena. Už na prvý pohľad bola nesympatická. Mohol za to ten zlovestný víťazoslávny úsmev. Očividne bola nesympatická aj tomu dievčaťu. Správala sa k nej nevraživo a s dešpektom. Ako nezaujatému pozorovateľovi by mi napadlo, že by som rada vedela, čo je medzi nimi. Poznali sa, to bolo zrejmé. Náhle ku mne doľahli nahnevané hlasy.

„To si čo dovoľuješ? Ako sa to ku mne správaš?”

„Tak ako si zaslúžiš. A vôbec, páľ už do čerta a daj mi pokoj,” zahučalo mladé dievča a viac si tú druhú ženu nevšímalo.

Žena úplne stratila reč. Niekoľkokrát naprázdno otvorila ústa, znovu ich zavrela a napokon nahnevane odkráčala preč. 

To dievča má guráž, pomyslela som si. Ja by som to nezvládla. 

Skupinka sa pobrala preč a ja som osamela. Bolo mi horúco, v ústach som mala ako na Sahare, nuž som zamierila do kaviarne, v ktorej predtým zmizol ten sympaťák.

Sedel pri stole s výhľadom na promenádu a zamyslene hľadel na ľudí na ulici. 

Objednala som si ľadovú kávu a vychutnávala si ju s výhľadom na more a na toho muža. Bol to fakt kus. Mala som čoraz väčšie nutkanie za ním ísť a prihovoriť sa mu. Keď som sa už takmer rozhodla, náhle vstal a odišiel. 

Kývla som na čašníka a naznačila mu, že zaplatím. Možno ho ešte stihnem zahliadnuť niekde vonku.

O chvíľu mi čašník priniesol účet. Keď som si ho bližšie pozrela, zistila som, že to nie je účet. Bol to zvláštny kus papiera s podivným latinským textom a čmáranicou.

Ad vitam aetarnam. „Čo to má znamenať?“ mračila som sa.

Obzerala som sa, kde je čašník, aby som ho požiadala o vysvetlenie. V tej chvíli ma oslepilo slnko. Inštinktívne som zavrela oči. Keď som ich znovu otvorila, kaviareň bola preč. Nesvietilo žiadne slnko, vôňa mora bola minulosťou. 

Bola som naspäť v knižnici. Stála som uprostred miestnosti plnej prázdnych pergamenov. Odniekiaľ z diaľky som počula dievčenské hlasy. Vydala som sa teda tým smerom a dúfala som, že sa v knižnici nestratím.

„Hele, Lily je tu!" Privítala ma Niobé.

„Vyndej hůlku a pojď trénovat." nadviazala Simelie.  Prin mi ukázala, že všetci majú rovnaký papier s tými čudnými latinskými slovami, a dodala, že tá čiara značí pohyb prútika.

„A kde je madam Eillen?" spýtala som sa skôr, ako som sa zapojila do nácviku.

„Ze všech sil se snaží nepřetrhnout kurátora." zasmiala sa Sim. 

„Říkal jsem vám, že v knihovně jsou i příběhy zatím nenapsané. Vaše studentka byla v jednom z těch příběhů. Ve svém vlastním." ozval sa za mnou cudzí hlas. "Jak se vám líbilo vstoupit do Azurového snu, slečno?" 

„Bolo to nečakané." priznala som.

„Snad vás to popostrčí k sepsání příběhu. Byla by škoda jej nedokončit." podotkol kurátor s úsmevom. Ale netušila som, čo mu mám povedať, a tak som sa vrátila k snahe správne pohybovať prútikom.